ČASŤ PRVÁ.

Hypotetický človek žije svoj život všetko odkladajúc na potom. Hypotetický človek má záľuby, ale stále nemá na ne čas. Hypotetický človek má cieľ, lehotu plnenia, ktorá sa čudným spôsobom zväčšuje a zväčšuje. Hypotetický človek veľmi rád číta knihu, ktorú prečíta cez víkend, keď bude mať veľa voľného času.

Hypotetický človek zbožňuje chodiť do kaviarne za rohom, kam určite zájde večer. Hypotetický človek sa zapísal na univerzitu, páči sa mu to, čo študuje, ale akoby náhodou, stále čaká na piatok a želané dva dni totálnej prokrastinácie a lenivosti. Hypotetický človek si našiel prácu. Ozaj, je to jeho vytúžené povolanie, ale akoby náhodou, zo zvyku, zase očakáva piatok a želané dva dni totálnej prokrastinácie a lenivosti. Hypotetický človek strašne rád cestuje do toho mesta, kam pôjde na dovolenku. Hypotetický človek je v prúde života: narieka na pondelky, teší sa na piatkové večery, dosýta leží na gauči každú sobotu a v nedeľu sa s rozhorčením obzerá na rýchlo uplynulý víkend. Zajtra bude nový deň! A, chvalabohu, prejde tak rýchlo, že si to nestihne ani všimnúť. Ale už večer sa Hypotetický človek dosýta poteší obľúbenou knihou. Áno, večer ju určite prečíta!

ČASŤ DRUHÁ.

− Ale kde je Hypotetický človek? Či ho niekto videl?

− Je na gauči?

− Nie.

− Možno, že išiel do práce?

− Nie je ani tam, však dnes je sobota.

− A možno, že číta obľúbenú knihu v kaviarni za rohom?

− Nerozprávajte hlúposti, to sa určite nemohlo stať.

Ale veľmi sme nedoceňovali toho tichého a nevýrazného človeka. Len si predstavte, že jedného piatkového večera mu stačilo povzbudiť ducha, aby súhlasil s najväčšou avantúrou v jeho živote – vybrať sa do hôr. Dokonca aj sám nevie, ako mohol stlačiť tlačidlo televízora, povstať z mäkkého gauča a vyliezť z teplej malej izby. Ale teraz, v túto nedeľu, kráča vysoko v horách s teniskami na nohách a poľným ruksakom na pleciach. A čo je to za divný pocit? Nie je náhodou chorý? Niečo ho akoby ťaží v hrudníku, práve uprostred. Možno, že je to kvôli nedostatku kyslíka v krvi, veď telo vôbec nebolo pripravené na také telesné cvičenia.

Ide hore. Ani sa nezastavuje, lebo si vrúcne želá dosiahnuť cieľ, pokoriť vrchol. A zase ho niečo začína ťažiť v hrudníku. Či nezomrie od takého namáhania? Ale teraz je zbytočné myslieť na to, veď najdôležitejšie je dôjsť ku koncu.

Čas plynie a zostáva iba trochu: krok, ešte jeden a konečne aj posledný... Áno, zvládol to! V danej chvíli cíti pred sebou celý svet, dýcha z plných pľúc, vidí na vlastné oči krásu sveta. „Chce sa mi pretvoriť na vtáka a vzletieť do výšky, ponoriť sa do kopovitých oblakov, ďalej od hraníc maličkej izby a medzí nášho vedomia. Prečo si ľudia vymysleli, že je nevyhnutné sa uzatvárať vo svojich domoch, míňať peniaze za nepotrebné veci, pozerať celé dni do tých elektronických škatúľ? Malé a veľké, ploché a objemné, vreckové a stacionárne, odoberajú náš život. S kým bývate spolu v jednom byte? Poznáte tých ľudí dobre? Poznáte toho človeka, ktorý zdieľa s vami jednu posteľ a jedálny stôl? Ako často proste rozprávate spolu o živote, o svojich záľubách? Či máte kamarátov? Akú hudbu radi počúvajú? Kedy naposledy sedeli spolu v kaviarni a nevenovali pozornosť signálom mobilu?  Kedy naposledy vôbec zabúdali na to, že máte telefón? Ľudia uviazli v živote na zemi. Neodlepujú sa od asfaltu, schodíkov a parkiet. Človek je natoľko zvyknutý na chodenie, že už ani neuverí, že môže lietať.

Aké sú naše duše biedne! Stali sa rukojemníkmi tiel. Duša predsa iba chce vzletieť do výšky, ale putá všednosti, nenávistné pondelky a nemilované práce, pravidelne opakujúce panorámy mikrovlnnej rúry, chladničky a gauča jej to nedovoľujú urobiť. Bolesťou v hrudníku bola len moja duša, ktorá túžila po slobode, záchrane od skostnatenosti.

Je tak strašné žiť zo zvyku, robiť vždy to isté, nevšímať si rýchlo idúce dni, týždne, mesiace, dávať si ciele a neplniť ich. Ľudia pravidelne začínajú „nové životy“ od pondelka, hoci si dobre uvedomia, že nič sa nezmení. Je to najväčší problém ľudstva. Ľudia si myslia, že život je veľkou počítačovou hrou, kde je k dispozícii veľa možností prejsť úroveň znova alebo pustiť celú hru od začiatku.

Ale nemôžeme tak žiť, nemôžeme si myslieť, že máme ešte príliš veľa času, že jeden deň v podstate nič neznamená. Predstavte si, že máte iba jeden rok života, iba 365 dní. Aký dôležitý by teda bol každý z nich?“

ČASŤ TRETIA.

Hlasný a dráždiaci zvuk budíka. Je nutné zmeniť tú dotieravú melódiu. Hypotetický človek vstáva a začína svoj každodenný ranný rituál: ustlať posteľ, vyčistiť si zuby, pripraviť raňajky, obliecť sa. Hypotetický človek si obúva svoje topánky, berie si aktovku a odchádza do práce. Dnes je pondelok, začal sa nový pracovný týždeň. Ale to nevadí, zostali iba štyri dni – a zase piatok. Bude možné zájsť večer do kaviarne za rohom. Aká je však skvelá táto kaviareň! Áno, v sobotu tam určite pôjde...

Tkalich Yelyzaveta
1. roč. Bc. Stredoeurópske areálové štúdiá