V súčasnosti pôsobí vo Fórum inštitúte pre výskum menšín a podieľal sa aj na príprave dokumentu o sovietskych zajateckých táboroch, tzv. Gulagoch. Keďže sa Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr venuje vo svojom študijnom programe s názvom Stredoeurópske areálové štúdiá aj tejto temnej stránke ľudských dejín, zobrazenej v mnohých knihách a filmoch, bolo pre nás podstatné, aby sa nové skutočnosti o týchto táboroch a autentické výpovede preživších dostali aj do vedomia našich študentov a kolegov.

Samotný dokument je postavený na výpovediach bývalých príslušníkov maďarskej armády a mládežníckej organizácie Levente, ktorí sa po skončení druhej svetovej vojny dostali do amerického, britského či francúzskeho zajatia. Výpovede týchto preživších jasne dokazujú, že mýty, ktoré kolovali o tom, že západné zajatecké tábory sú nič oproti sovietskym, nie sú až na toľko pravdivé. I v týchto táboroch sa zabíjalo, jestvoval v nich neľudský prístup a otrasné podmienky pre život. Ľudia v nich hladovali a umierali v nedôstojných podmienkach. Samozrejme, treba dodať, že vždy to bolo aj o ľudskom prístupe, ktorý bol každopádne lepší ako ten, ktorý panoval v sovietskych Gulagoch.

Po vzhliadnutí filmu nasledovala beseda Sándora Lackóa s Jánom Gallikom, do ktorej sa zapojili i prítomní študenti a pedagógovia. Najčastejšie sa spomínala dôležitosť práce v rámci tzv. oral history, ktorá prináša zaslúžené ovocie pri realizácii a prezentácii tém, ktoré nie sú dostatočne alebo mnohokrát vôbec spracované. Niektorí preživší ani nemajú záujem, resp. sa boja dodnes hovoriť o tom, čo v táboroch prežili. Samotné posolstvo zo záveru dokumentu je však jasným príkladom toho, že táto práce je potrebná. Musíme si vedieť vážiť to, čo máme, pokoj, mier, priaznivé životné podmienky atď. Pretože mier je vždy veľmi krehký a samotné výpovede preživších dokazovali, že by to, čo oni museli prežiť, nedopriali skutočne žiadnej generácii.

Text: Ján Gallik

Foto: Andráš Kelemen a Tibor Szabó