Avšak, malý kúsok pravdy na tom asi bude. Pretože: „Keď si niečo praješ, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.”

A práve o študentoch a pre študentov je určený tento program, vďaka ktorému sa môžu dostať o krôčik bližšie k vytúženému americkému snu – Work and Travel (WAT).

WORK AND TRAVEL

Program s názvom Work and Travel vznikol pod záštitou americkej vlády a je určený študentom vysokých škôl denného štúdia od prvého ročníka cez postgraduálne až nadstavbové štúdium. Ponúka študentom možnosť vycestovať, spoznať Ameriku, jej krajinu, kultúru, mentalitu a mnoho iného. Tento kultúrno-výmenný program vlády Spojených štátov amerických je založený na legálnej práci v USA a následnom cestovaní, spoznávaní nových miest a nadväzovaní nových priateľstiev. Ak študent spĺňa podmienky programu WAT získa tzv. J1 víza. Tie umožňujú pracovať najskôr od 15. mája do 15. septembra po dobu maximálne 120 dní a po skončení práce zostáva ďalších 30 dní na cestovanie po USA.

Po absolvovaní osobných stretnutí, vyplnení asi milióna papierov či potvrdení si napokon študent vyberá lokalitu a pracovnú pozíciu, o ktorú sa chce uchádzať. Ponúk je naozaj neúrekom, a tak si študent musí natočiť video vizitku, na základe ktorej si ho môže potenciálny zamestnávateľ vybrať aj sám.

Prvý kontakt s Amerikou nastane už doma, a to na Americkej ambasáde v Bratislave. Absolvovanie vízového pohovoru je povinné pre všetkých uchádzačov, no nebolí. Ale verte mi, niekedy sa viete aj riadne zapotiť, napríklad pri otázkach typu – „Have you ever driven  tractor?“ („Šoférovali ste už niekedy traktor?“, „What language do people speak in Greece?“„(„Akým jazykom sa rozpráva v Grécku?“). Pri strese, aký v tej chvíli prežívate, ľahko zabudnete odpovede aj na otázky takéhoto typu. Tu vám ide naozaj o všetko, lebo, keď vám neudelia víza, končí váš americký sen, a vtedy už naozaj môžete len snívať. Aby som nezabudla, celý rozhovor sa vedie, samozrejme, v angličtine.

Po úspešnom zvládnutí všetkých povinností si s pokojom Angličana alebo už skôr Američana, môžete zbaliť kufre a vyraziť za dobrodružstvom zvaným Amerika.   

ZO SLOVENSKA AŽ DO AMERIKY

Moja cesta do Ameriky bola naozaj veľmi dlhá a plná prekvapení. Hneď na prvom medzipristátí v Istanbule ma čakala poriadna dávka kultúrneho šoku. Takmer všetci do jedného boli zahalení od hlavy až po päty. No po vyše ôsmich hodinách strávených na tomto letisku si aj pomaly zvyknete. Keď som konečne nasadla do lietadla s cieľovou destináciou New York, neverila som vlastným očiam ani ušiam. Po viacerých pasových kontrolách a výsluchoch som sa asi po hodine a pol dostala z jedného z najväčších letísk sveta John F. Kennedyho. Moje prvé kroky v New Yorku viedli na Manhattan, a to na autobusovú zastávku k autobusu, smerujúcemu do Virginie Beach. Už touto cestou som mala možnosť spoznávať krásy prírody a doposiaľ nepoznaných miest. Prvá zastávka bola v New Jersey. I keď len 15 minútová a na benzínovej pumpe, no už tu sa začína moje cestovanie naprieč Amerikou.

Z VIRGINIE BEACH AŽ DO BIELEHO DOMU

Po príchode do Virginie Beach nasledovali necelé tri mesiace tvrdej driny, odriekania, ale i slnenia sa na pláži a kúpania v Atlantickom oceáne. Miestna pláž Virginie Beach je zapísaná do Guinessovej knihy rekordov ako najdlhšia pláž sveta. Pri pláži sa okrem iného vyníma i gigantická socha kráľa Neptúna, ktorý v tme vyzerá naozaj hrôzostrašne. Virginia Beach sa nachádza na južnom konci mosta Chesapeake Bay Bridge, najdlhšieho mostného tunelového komplexu na svete. Tiež je na tomto mieste známa i národná historická pamiatka – maják Cape Henry a mnoho iných. 

Neďaleko Virginie Beach leží hlavné mesto Spojených štátov amerických Washington – pomenované po prvom prezidentovi USA. A práve tu sídlia medzinárodné inštitúcie ako Svetová banka či Medzinárodný menový fond, ale i mnohé ambasády. Mne sa na jednu z nich podarilo dostať, a to priamo na Slovenskú ambasádu, sídliacu práve v srdci veľkolepého Washingtonu. Pracovníci ambasády ma previedli po všetkých zákutiach ich pracoviska. Videla som nádherné výstavy toho najkrajšieho a najlepšieho, čo na Slovensku máme, od obrazov, fotografií až po keramiku, či kroje, alebo hokejové dresy s podpismi, ktoré sú vystavené práve na tejto našej ambasáde v zámorí. 

Po prehliadke ambasády moje kroky smerovali do domu, ale nie tak hocijakého domu, ale rovno do najznámejšieho domu sveta, a to do Bieleho domu! Ako jednej z mála turistov sa mi podarilo dostať cez všetky možné i nemožné pasové kontroly, osobné kontroly až priamo dnu, rovno do sídla „prvej rodiny“ prezidenta Spojených štátov amerických Donalda Trumpa. Predsieň predstavovala dlhá chodba, ktorej steny lemovali fotografie významných osobností, ktoré navštívili Biely dom. Na fotografiách nechýbala ani princezná Diana, Clint Eastwood, herec John Travolta a mnoho iných. 

Washington je známy i Washingtonovým obeliskom – najpôsobivejším monumentom v meste. Vysoký je 169 metrov a svojou pozíciou v strede ukazuje cestu k všetkým významným pamiatkam a miestam, ktoré ho obklopujú. Tu som si zvolila cestu bicyklom. Bolo to o niečo rýchlejšie a pohodlnejšie. Neďaleko od Washingtonovho obelisku sa nachádza monument II. svetovej vojny, kde sa okrem fontány uprostred vynímajú i dva oblúky, symbolizujúce Atlantický a Tichý oceán, kde sa odohrávala vojna. Navôkol pamätníka sú umiestnené tabuľky s názvami federálnych štátov USA. Od monumentu moje kolesá smerovali ďalej k parku National Mall, na to isté miesto, na ktorom hlavný hrdina filmu Forrest Gump prednášal svoj príhovor. S Forrestom sa moje cesty ešte skrížia, ale až v San Franciscu a o pár riadkov ďalej. A tiež, aby som nezabudla, ako správny turista som sa aj ja vyfotila so sochou bojovníka proti otroctvu A. Lincolnom, prvým republikánskym prezidentom. I vďaka svojmu „vozidlu“ – bicyklu sa mi podarilo za dva dni vidieť veľký kus americkej histórie v tomto meste.  

CALIFORNIA

Keďže kultúrnych zážitkov sa človek nikdy nenabaží, vybrala som sa za históriou a pamiatkami ďalej, ale pre časovú tieseň tentokrát nie na bicykli. Bicykel som vymenila za lietadlo, ktoré smerovala do Los Angeles. A i tu na mňa pôsobila atmosféra ako z obrázku alebo filmu. Kalifornské pláže, jedna krajšia ako druhá. Najviac ma oslovila pláž v meste San Clemente, ktoré nesie prívlastok „Španielska dedina pri mori“. No i ďalšie zaujímavé mesto San Juan Capistrano, ktoré dýchalo mexickou atmosférou, nezaostávalo. Tu som navštívila starobylý domček z roku 1794, národnú historickú pamiatku, Montanez Adobe. Pomenovaný je po svojej majiteľke Polonii Montanez, ktorá vyučovala deti náboženskú výchovu v časoch, keď v San Juan Capistrane nemali svojho kňaza. Práve s touto ženou je spájaný i zázrak v období sucha, kde sa vďaka jej modlitbám a modlitbám detí podarilo na zem privolať dážď. Moja cesta tu však nekončí, pokračujem ďalej. Teraz vymieňam lietadlo za vlak a metro. 

TOVÁREŇ NA SNY MENOM HOLLYWOOD           

V skorých ranných hodinách nasadám na vlak a prestupujem na metro smerujúce priamo a rovno do nablýskanej mekky filmového priemyslu a showbiznisu Hollywoodu. Hneď, keď sa vymotám z útrob metra, ani sa nenazdám a stojím priamo na najznámejšom chodníku slávy – Hollywood Walk of Fame. Chodník s menami filmových či hudobných osobností, producentov, režisérov, moderátorov dokonca i kreslených postavičiek. Na chodníku slávy je vyše 2 500 hviezd. Tie som, bohužiaľ, za jeden deň nestihla obehnúť, ale vôbec mi to nevadí, pretože i toto je dôvod, pre ktorý sa tam určite ešte aspoň raz vrátim. 

Pri Dolby Theatre nasadám do „hop on – hop off“ turistického autobusu, ktorý ma prevedie po všetkých hlavných atrakciách. Toto je jeden z najrýchlejších spôsobov ako vidieť, čo najviac z L.A. Autobus smeroval k hollywoodskemu nápisu, tiež pomedzi najdrahšie a najluxusnejšie domy vôbec, v ktorých bývajú také celebrity ako Justin Bieber, Britney Spears, Bruno Mars a i. V boháčskej štvrti Beverly Hills ma už vítala slávna nákupná ulica Rodeo Drive, na ktorej nakupovala aj Julia Roberts vo filme Pretty Woman. Na konci ulice stál tiež hotel, v ktorom sa dej filmu odohrával. A to som ani netušila, že na konci dňa si i ja budem pripadať ako vo filme, rovno v akčnom filme. Keď som vošla do stanice metra, videla som okolo seba veľa zmätených tvári, krik a zhon. V tom na mňa kričala pani, aby som vrátila okamžite naspäť na ulicu, lebo dole v metre je šialenec s nožom, ktorý chce zabiť ľudí. Po niekoľkých minútach prišla polícia i záchranka, ktorá hlavného „hrdinu“ tohto deja spacifikovala a v putách okolo mňa vyviezla von zo stanice. I tu môžeme vidieť, že mesto anjelov má aj svojich démonov. No a práve tu, na tomto mieste s dávkou adrenalínu v sebe, by si nejeden turista povedal, že má dobrodružstiev tak akurát dosť. To však nebol môj prípad. Večer som opustila mesto snov. Zamávali sme si už z ďalšieho lietadla smerujúceho do svetového centra herní a hazardu – Sin City – Las Vegas.

ČO SA STANE VO VEGAS, ZOSTANE VO VEGAS!

Keďže nemôžem napísať, čo sa vo Vegas naozaj stalo 😊, aspoň Vám poradím, do ktorého z hotela je najlepšie ísť a ktorému sa naopak vyvarovať. Las Vegas je známe tým, že vo svojich hoteloch má zároveň i obrovské kasína, kde sa premelie za jednu noc viac ako stovky hráčov. Mňa už na prvý pohľad zaujal hotel, v ktorom som bola ubytovaná – Luxor (7. miesto v rebríčku najväčších hotelov planéty). Hotel v tvare pyramídy s vyobrazením veľkej Sfingy v Gíze pôsobil dojmom ako keby ma niekto preniesol z Vegas priamo do Egypta, a možno aj (pozri Vo štvorici po opici). 

Hneď susedný hotel, vzdialený asi 2 minúty pešo, je hotel Mandalay Bay. Áno, presne ten hotel, z ktorého sa po mojom odchode o dva týždne na to strieľalo, sa pýši vo vnútri krásnym akváriom so žralokmi. 

Ale ak nechcete, aby Vás bolela hlava zo všetkých možných zvukov, blikaní, cinganí, hučaní, vŕzganí, kričaní, tlieskaní, radšej sa vyvarujte hotelu Circus Circus. Tu som si naozaj pripadala ako v cirkuse, ale tento mal skôr bližšie k cirkusu a klaunom z hororu ako k normálnemu cirkusu. Jedno je však isté, v hoteloch s kasínami ako boli tieto alebo ďalšie iné, nebudete na 100% vedieť, či je deň alebo noc. Vo vnútri v kasínach nenájdete okno ani náhodou, a to isté platí i o zvyšných častiach hotela, samozrejme, okrem hotelových izieb. A tak máte pocit, akoby si každý hotel s kasínom žil svoj vlastný život, mal svoj vlastný deň i noc, neprispôsobujúc sa tomu skutočnému. Po troch dňoch strávených vo Vegas bolo načase vybrať sa ďalej. Opäť mením dopravný prostriedok. Tentokrát lietadlo vymieňam za auto a hor sa za prírodou do národných parkov. 

VEĽKÝ KAŇON – GRAND CANYON, NAJHLBŠÍ KAŇON SVETA

            Za zmienku tu stojí spomenúť najhorúcejší a najnižšie položený národný park – Dolina smrti – Death Vally. Práve tu bola nameraná najvyššia teplota na zemi 56,7 °C. Mne sa podarilo vidieť i ďalšiu nádhernú časť z tohto národného parku, a to Zabriskie Point. Taktiež i významný taliansky režisér a scenárista Michelangelo Antonioni sa nechal inšpirovať týmto jedinečným prostredím pri tvorbe jeho filmu s rovnomenným názvom „Zabriskie Point“.

Ďalší veľkolepý a ničím neopísateľný výhľad sa mi naskytol z Grand Canyonu, jedného z prírodných divov sveta. Cestu z národných parkov zavŕšil ďalší z mojich cieľov, a to San Francisco. 

ALCATRAZ NEEXISTOVAL NA PREVÝCHOVU. ALCATRAZ EXISTOVAL KVÔLI TRESTU

 Za jeden z najväčších zážitkov, ktorý v sebe nesie silnú emóciu, nepochybne patrí prehliadka Ostrova väzňov – Alcatraz. Toto najslávnejšie a najstráženejšie väzenie je jedna z top atrakcií v San Franciscu, ktorú sa oplatí vidieť. Avšak dostať sa na prehliadku do Alcatrazu nie je len tak. Lístky určite nezoženiete „5 minút pred dvanástou“, tie si treba kúpiť minimálne dva týždne vopred, ak  nie skôr, pretože záujem o návštevu tohto miesta je skutočne obrovský. Najznámejším väzňom, ktorý obýval chladné múry tejto hrôzostrašne vyzerajúcej väznice nie je nik iný, ako samotný Al Capone. Ten spolu s ďalšími väzňami mal vo väznici k dispozícií aj knižnicu, kde sa mohli vzdelávať, ale tiež blok D, ktorý bol najhorším trestom aj pre tých najsurovejších vrahov. V bloku D sa nachádzali cely, ktoré boli extrémne malé. Kto sa tam z väzňov dostal, bol úplne odrezaný od sveta, svetla, jedla a všetkého iného. Toto bola taká celička na prevýchovu, ktorej sa báli i väzni, ktorí zavraždili desiatky ľudí. Ostrov navôkol obmývala ľadová voda Pacifiku, a tak útek odtiaľ bol takmer nemožný. I keď trom väzňom sa to podarilo, od úteku ich nikto nikdy nevidel. Čo myslíte? Prežili alebo nie? 

PAINTED LADIES – PANIČKY ZO SAN FRANCISCA

San Francisco je mesto plné zaujímavosti a zvláštností. Poviem vám úprimne, nikdy by som sa nechcela rozbiehať na aute v tých obrovských kopcoch, na ktorých ľudia normálne žijú a po ktorých dennodenne kráčajú. Zdolať tamojšie ulice si vyžaduje poriadnu kondičku a ľudia, ktorí ráno idú po týchto uliciach do práce, to majú už namiesto rozcvičky alebo poriadneho tréningu. Ale dostať sa až na vrchol týchto ulíc, stojí za to, ak nie kvôli pohybu, tak určite aspoň kvôli výhľadu. 

Painted ladies – tento pojem sa používa na označenie domov postavených vo Viktoriánskom alebo Edwardiánskom štýle. Sú namaľované vo viac ako troch svetlých, pastelových farbách. Práve tieto domčeky sa stali inšpiráciou pre mnohé obrazy, pohľadnice či fotografie. 

San Francisco je okrem strmých ulíc známe i ďalšou ulicou, a to rovno najkľukatejšou ulicou sveta – Lombard Street. Na 180 metroch sa ulica osemkrát zatočí. Odporúčaná rýchlosť, ktorou ju môžete prejsť je 8 km/h. 

K ďalšiemu highlightu patrí neodmysliteľne najznámejší most sveta – Golden Gate Bridge, označovaný tiež i za most zlatej brány, s ktorým mám, samozrejme, fotografiu i ja. Tiež za zmienku stojí vyššie spomínaný Foresst Gump a jeho reštaurácia Bubba Gump Shrimp, inšpirovaná filmom a biznisom s krevetami. Po celom svete je 40 takýchto reštaurácií, počnúc USA, Malajziou, Londýnom, Honkongom či Filipínami. Po zopár dňoch strávených v San Francisu si opäť obúvam túlavé topánky, nasadám do lietadla a letím smerom do Colorada, konkrétne Colorado Springs. 

COLORADO

            Colorado Springs sa pýši národnou prírodnou pamiatkou Záhradou Bohov – Garden of the Gods, ktorá je zadarmo sprístupnená verejnosti. Hlavným lákadlom sú vysoké červené skaly. Dve z nich pripomínajú tvar tiav, ktoré sa bozkávajú a na ďalšej je z diaľky vidieť úkaz pripomínajúci profil Indiána. Aj toto všetko je výtvor samotnej prírody. Už sa pomaly, ale isto blížime takmer k záveru môjho cestovania po západe. Avšak, pred odletom z Colorada ma čakala ešte jedna zastávka, a to v Denveri – hlavnom meste, kde som mohla okrem iného stáť i na tribúne amfiteátra. Amfiteátra, na ktorom vystupovali a spievali také legendy ako The Beatles, U2, alebo Cher – Red Rocks Amphitheatre. Po mojom speváckom vystúpení na tomto amfiteátri hodnom Grammy som sa radšej pobrala ďalej. Opäť ten istý scenár, nasadám do lietadla a hor sa do mesta, ktoré nikdy nespí.

HLAVNÉ MESTO SVETA

Keď prichádzate z malých miest, kde čas plynie pomaly a tu zrazu sa ocitnete vo víre rušného megamesta, kde sa akoby zrýchlil čas, a to rovno niekoľkokrát, len ťažko uveríte vlastným očiam. Mimochodom, ja si ešte stále myslím, že to bol len sen. Ulice zaplavené žltými taxíkmi, akoby sa s nimi vrece roztrhlo, ľudia narážajúci do seba zo všetkých svetových strán či dlhé rady v Starbuckse a ľudia čakajúci na svoju rannú dávku kofeínu. Aj toto je New York mojimi očami. 

Vítam vás v meste peňazí, módy, umenia, biznisu, slobody a všetkého ostatného, na čo si len pomyslíte. Moje prvé kroky v tomto zasľúbenom meste viedli priamo na námestie Times Square, považované za stred centra New Yorku. Táto hlavná križovatka Manhattanu je celá posiata billboardami, svetelnými reklamami, tabuľami či gigantickými televíznymi obrazovkami. Ani sto očí by mi nestačilo na to, aby som mohla spracovať také množstvo informácií a reklám na tak „malej“ ploche ako je Times Square. Hádam jedine mekka hazardu Las Vegas v Nevadskej púšti predbehne množstvo blikajúcich svetiel Times Square. 

Po tomto blikajúcom zážitku, ku ktorému moje kroky smerovali viackrát počas návštevy New Yorku, a to najmä večer a v noci, som si ako správny turista rozprestrela mapu veľkú ako toto Veľké jablko a pobrala som sa ďalej. Nasadla som na metro, zopárkrát som prestúpila, na minútu som sa stratila, no po mojom zorientovaní sa, som si to ani neuvedomila a už som sedela na trajekte smerujúcom k jednej z najznámejších sôch sveta – Soche Slobody. Jej veľkolepú siluetu týčiacu sa na Liberty Islande – Ostrove slobody vidno už z ďalekého prístavu. Tu by som vám chcela dať jednu radu, hneď ako vyjdete z podzemia metra, pri vchode na vás bude číhať nejedna skupinka predajachtivých „biznismanov“, ktorí vám budú ponúkať úplne „super extra“ lacné vstupenky na loď smerujúcu k soche. Nedajte sa nalákať, pretože o pár krokov vyššie od stanice je veľká presklená budova, z ktorej v určitých časových intervaloch priváža ľudí na trajekt k soche, a to úplne zadarmo. 

Počas svojej takmer štvordňovej návštevy tohto vysnívaného mesta som stihla i ochutnať doposiaľ najlepší nanuk, ktorý som kedy jedla, a to priamo v Magnum factory. Po prívale energie mi ešte stále nestačilo, a tak som si odskočilo do predajne Dunkin Donuts na najlepšie donuty v celých Spojených štátoch amerických. 

Nech už sú názory a udalosti na deň 11. september 2001 akékoľvek, dostať sa k pamätníku obetiam z tohto dňa bol zvláštny, neopísateľný a silný zážitok. Na mieste, kde kedysi stáli Dvojičky, dnes tam stojí obrovský pamätník pripomínajúci prázdno, ktoré tam ostalo po útokoch. Na tomto pietnom mieste sú postavené dva obrovské bazény, lemujúce základy Dvojičiek. A po ich obvode sú vygravírované mená všetkých obetí. 

V SRDCI SVETOVEJ EKONOMIKY WALL STREET

I cesta môže byť cieľom. Už len prechádzka po najslávnejších uliciach sveta je zážitok. To dvojnásobne platí pre Wall Street – synonymum sily peňazí. Vysoké budovy bankových i nebankových inštitúcií mi takmer vykrútili krk, ale ten pohľad takmer do neba bol na nezaplatenie. A práve na tejto ulici, kde sídli americká burza a pred Trump Building som sa stala svedkom štrajkujúcich učiteľov, ktorých snímali desiatky kamier a rozdávali rozhovory na všetky strany. Títo štrajkujúci učitelia ma sprevádzali ďalej takmer po celej Wall Street. Na tejto ulici sa okrem všetkých možných a nemožných inštitúcii vyníma i kostol Trinity Church – Kostol sv. Trojice, známy i z filmu Honba za pokladom Templárov.

SÁM DOMA – STRATENÝ V NEW YORKU

Asi všetci dôverne poznáme scénu z filmu Sám doma, kedy sa Kevin stretne so svojou mamou priamo pred obrovským vianočným stromčekom v Rockefellerovom centre. Mojím doposiaľ ešte len na polovicu splneným snom bolo dostať sa na miesto, kde vo filme stál Kevin (to sa mi podarilo) a odfotiť sa s najväčším stromčekom na svete, pri ktorom stál Kevin (to sa mi, bohužiaľ, vzhľadom na ročné obdobie, v ktorom som na mieste bola, nepodarilo). Ako som už spomínala, keďže bolo leto, ani stromček či klzisko sa nekonalo. Nabudúce. Za to vyhliadka na Top of the Rock moje sklamanie z vianočného stromčeka zatienila.

V budove Rockefellerovho centra sa nachádza jedna z obľúbených vyhliadkových newyorských plošín Top of the Rock, ako alternatíva k Empire State Building. Predtým než som uvidela New York v celej jeho paráde, ma však čakalo ešte jedno prekvapenie. Ani by som si nebola pomyslela, že jazda výťahom na 67. poschodie môže predstavovať taký silný vizuálny zážitok, o ktorý sa postaral priehľadný strop a osvetlená výťahová šachta. Peknú bodku za mojimi neopísateľnými a do týchto riadkov nevtesnateľnými zážitkami mi poskytol i nádherný výhľad New Yorku, doslova ako na dlani. 

Nie nadarmo sa hovorí, že New York buď milujete alebo nenávidíte, nič medzi tým neexistuje. No keď si vás podmaní, je to láska na celý život. Ja som si už potykala s touto ríšou ilúzie i splnených snov, ktorá mi vyrážala dych na každom kroku, ktorý som spravila, teraz je rad na vás. 

AMERIKA, KRAJINA NEOBMEDZENÝCH MOŽNOSTÍ, VEĽKÝCH MYŠLIENOK A EŠTE VÄČŠÍCH SNOV.

Bc. Sylvia Dzurko Hrešková

(Stredoeurópske areálové štúdiá)