V dňoch 27. a 28. februára 2018 privítal dr. hab. Andrieja Moskvina z Katedry interkultúrnych štúdií stredovýchodnej Európy Varšavskej univerzity, ktorého zúčastneným predstavil PhDr. Ján Gallik, PhD. (riaditeľ ÚSJK). A. Moskvin je odborníkom na literatúru, kultúru a umenie Bieloruska, Ruska a Ukrajiny. Zúčastnil sa mnohých vedeckých konferencií z oblasti literatúry, kultúry a umenia už vyššie spomínaných krajín. Je autorom kritických článkov a esejí o súčasnej ruskej dráme a divadle, ruského i bieloruského umenia a kultúry. Študentom FSŠ prednášal o bieloruských literárnych časopisoch v exile (po roku 1945) a o bieloruskom divadle v období národného obrodenia. S obidvoma témami bezprostredne súvisí spoločensko-politická situácia. A. Moskvin upriamil pozornosť na niekoľko významných historických medzníkov. Jedným z nich je dátum 25. 3. 1918, kedy vláda Bieloruskej ľudovej republiky vyhlásila Bielorusko za nezávislý a slobodný štát. Samostatnosť republiky však narušila nemecká okupácia bieloruského územia. Ruská sovietska federatívna socialistická republika trvala na splynutí Bieloruska s ňou. S tým ale vláda Bieloruska nesúhlasila, a tak sa rozhodla pre exil. V roku 1921 Rižská zmluva upevnila rozdelenie Bieloruska na západnú a východnú časť zloženú zo Sovietskeho Ruska a Poľska.

Bieloruská exilová vláda istý čas pôsobila v Litve, neskôr sa usadila v Prahe. Práve tam sa združovali najlepší predstavitelia bieloruskej exilovej literatúry. Tí vydávali prevažne samizdaty. V roku 1944 začala bieloruská inteligencia opúšťať Bielorusko na protest voči kultu Stalina. Z osobností literárneho života vyzdvihol Moskvin Maxima Bohdanoviča, Alexandra Michajloviča Adamoviča či Jana Zaprudnika. M. Bohdavovič je považovaný za jedného zo zakladateľov modernej bieloruskej literatúry a ovplyvnil všetky neskoršie generácie. Zo všetkých klasikov bieloruského obrodeneckého obdobia je dodnes najčítanejším autorom. Adamovičova tvorba je ovplyvnená šokujúcimi zážitkami z obdobia druhej svetovej vojny. Jeho snahou bolo povýšiť bieloruskú literatúru na európsku. Zaprudnik sa svojou tvorbou snažil povzbudiť ľudí, že treba všetko prekonať. Jeho dielo má expresionistický, psychologický i edukačný charakter. Medzi najvýznamnejšie exilové časopisy patrí Pogoň, Marzec a Napred.

V druhej prednáške sa hosťujúci docent následne venoval bieloruskému divadlu. Znova vyzdvihol významný rok 1918. Do tohto roku existovali iba amatérske divadlá. V máji 1918 bolo otvorené aj Štátne divadlo Bieloruskej národnej republiky. O tri roky neskôr bolo v Minsku otvorené prvé činoherné divadlo – Bieloruské štátne divadlo Janka Kupalu. Povstanie "pravého" bieloruského divadla nastalo v roku 1922. V roku 1926 vzniklo divadlo vo Vitebsku. Významným obdobím je i obdobie bieloruského národného obrodenia, ktoré datujeme v 20. a 30. rokoch 20. storočia. A. Moskvin prítomným predstavil najvýznamnejšie osobnosti divadelnej oblasti, ktorými sú V. J. Golubok a J. A. Mirovič. Bieloruské divadlo spracúva tri tematické roviny: folklór, básne a históriu. Z histórie je dôležitým pre dejinný vývoj i povstanie (vypuklo v roku 1863) a jeho výrazná osobnosť Konstanty Kalinowski, národný hrdina, často nazývaný ako Kastuš.

Vďaka prednáške dr. Moskvina mali študenti možnosť oboznámiť sa nielen s významnými historickými udalosťami spätými s Bieloruskom a ich následný vplyvom na literatúru a divadlo, ale autor venoval pozornosť aj interpretačným prienikom niekoľkých významných diel. Študenti tiež mohli porovnať kultúrnu i spoločensko-politickú situáciu Bieloruska s našimi historickými medzníkmi.

Mgr. Hana Guzmická

interná doktorandka SAS

Foto: PhDr. Ján Gallik, PhD.